Kruh sa pomaly uzatvára. Vojaci obozretne ale isto postupujú bližšie k nám. Omámená ako v nejakom sne zdvíham ruky pred seba dlaňami obrátené k nim v snahe naznačiť, že už nebudú žiadne problémy. Ako by mi mohli uveriť, skrsla mi v hlave otázka, keď som im len pred malou chvíľou zmasakrovala polovicu stráže? Čo sa to so mnou stalo...? Preblesla mi hlavou ďalšia, no odpoveď na ňu som nehľadala, nebolo treba. Okrem toho už ani neostal čas.

 

Vojaci sú pri nás. Kúsok za mnou počujem ston. Moja úbohá Xena. Moja hrdinka. Ešte stále bojuje, alebo by chcela, keby jej to jej zlomené telo dovolilo. No teraz sa len márne snaží prinútiť svoje údy, aby ju zdvihli. Obe vieme, že je to márny boj, ale Xena to aj tak nevzdáva. Nikdy sa nevzdáva. Črta, ktorú na nej obdivujem a tak veľmi milujem, aj keď boli chvíle, kedy som to nenávidela. Z paralýzy ma vytrhne čiasi ruka. Vlastne mnoho rúk sápajúcich všade po mojom tele. Moje vlastné ruky sú spútané za chrbtom a ja si konečne začnem uvedomovať realitu. Bohovia, keby to bola radšej nočná mora, z ktorej sa prebudíme.

 

"Dajte z nej tie špinavé ruky preč!" Počujem zrazu volať Xenu a obzriem sa. Jeden z vojakov práve dostal päsťou do tváre. Neuvedomila som si to, ale moje spútanie vyvolalo zo Xeninej strany ďalší boj. A napriek tomu, že ju už všetci považovali za bezbrannú, dokázala jednému vojakovi zlomiť nohu, ďalšiemu nos. Zrazu vidím, ako jeden z mužov stratil trpezlivosť a vyťahuje nôž. Moje srdce od hrôzy na moment zastalo. "Xena!" zakričím. Bojovníčka uprostred ďalšej rany zastane a pomaly na mňa pozrie. Vtedy si tiež všimne vojaka z nožom. Naše oči sa na okamih stretnú a obe v tej chvíli rozumieme. Xenine telo sa uvolní, hlava klesne skoro až k zemi. Drží sa len na lakťoch. Myslím, že si prvýkrát začala uvedomovať bolesť. Vojak s nožom sa pripravuje na úder. "Prosím, nie!" zúfalo zakričím. Nohy ma zrazu prestávajú poslúchať a klesám na kolená.  "Prosím. Už nebudeme robiť problémy." rieknem ticho a skloním hlavu. Niekde v diaľke mojej mysle mi tichý hlas hovorí, aby som prestala, aby som ho to nechala vykonať. Že práve zachraňujem Xenu na tú najstrašnejšiu popravu. Ale je mi to jedno. Som taká vyčerpaná. Už nevládzem bojovať, ani sa zaujímať o to, čo je najlepšie či rozumné. Na moment nastáva ticho. Počujem len trhaný Xenin dych, ktorá sa zo všetkých síl snaží potlačiť bolesť. Naše hlavy sa skoro dotýkajú. "V poriadku. Berte ich!" ozve sa silný mužský hlas a som vytiahnutá na nohy. Dvaja vojaci schmatli Xenu pod pazuchami a vlečú ju spolu so mnou do pevnosti. Xena reaguje len zastonaním, ktoré sa aj napriek jej snahe dostalo von. "Prosím, opatrne." zašepkám viac menej pre seba. Už vo mne neostala žiadna sila vzoprieť sa. Aj tak som v úžase, že sme ešte stále nažive, že vojaci sa nepomstili za smrť kolegov a neskončili to hneď tu a teraz. Možno moju slabosť považovali za úplné podriadenie sa, alebo len vedeli, že to, čo onedlho príde, bude tisíckrát horšie, ako to, čo nám mohli vykonať teraz. Tak či tak obe žijeme. Aspoň zatiaľ.

 

Vstupujeme do pevnosti. Aká tma oproti dvoru. "Vyzliecť!" prikázal zachrípnutý hlas. V rozpakoch pozriem hore. Putá na mojich rukách sú odomkýnané. "Nepočula si? VYZLIECŤ!" Cítim, ako mi hore krkom pomaly vystupuje červeň.  "Ale... ja..." zakokcem sa. A kde je vlastne Xena? Obzerám sa zmätene po miestnosti. Z vedľajšej cely začujem ston a následne hlasný smiech niekoľkých vojakov. "Čím skôr dáš tie handry dole, tým skôr budeš s ňou." hlavný strážnik v mojej cele už začína strácať trpezlivosť. Ešte raz sa nervózne pozriem na pol tucta vojakov, ktorí majú meče namierené na mňa. Z vedľajšej cely sa ozve tlmený výkrik a opäť výbuch smiechu. Môj prvý impulz je okamžite bežať za Xenou, no vojaci medzi mnou a ňou len pevnejšie uchopia meče. Na ich tvárach výraz, ktorý ma vyzýva, nech len niečo skúsim. Zhlboka sa nadýchnem, zatnem zuby, obrátim sa k stene a začnem s vyzliekaním svojich šiat. 

 

V mysli sa mi znenazdajky vynoria obrazy Xeny, ako odvážne vystúpila z kúpeľa a šla odpovedať na klopanie v tom zvláštnom Aidanovom svete. Alebo vtedy, keď sa bez váhania postavila na obranu toho chlapca Icusa. Moju priateľku veru nikdy priveľmi netrápilo, či ju niekto uvidí nahú. 

 

Posledný diel šiat je na zemi a ja sa tisnem k stene. Snažím sa zakryť, ako najlepšie viem. Jeden z vojakov mi hodí akési handry. "Na! Tu máš." zavolá. V prvom momente zarazene hľadím na dva pruhy špinavej látky. "Ak sa ti páči, môžeš ostať aj takto." uškrnul sa jeden z vojakov. Rýchlo si obkrútim jeden pás okolo bedier, druhý okolo pŕs. Nie je to také zlé. 

 

Znovu počujem prichádzať z druhej cely tlmené výkriky. Tento raz sa rozbehnem k nim. Vo dverách ma však zadržia vojaci. "Pustite ma!" kričím. Zrazu sa do mňa vrátil bojovný duch, všetka apatia je preč. "Nevideli ste, že je ťažko zranená? Pustite ma za ňou!" Snažím sa vytrhnúť z rúk svojich väzniteľov. Konečne sa mi podarí dostať k dverám cely, v ktorej sme boli väznení s Elim a kde teraz držia Xenu. Tam ma znovu schmatnú čiesi ruky a ďalej ma nepustia. Nazriem dnu v snahe konečne uvidieť Xenu. Naskytne na mi hrozný pohľad. Dvaja strážnici sa snažia udržať bezvedomú Xenu vo zvislej polohe, kým ďalší dvaja z nej trhajú šaty. Po zemi už ležia rozhádzané čižmy, chrániče na ruky aj kolená. Prsný chránič je na boku rozlomený na dvoje, očividne s ním mali problémy. Do tváre jej nevidím, zakrývajú ju totiž vlasy. V tejto chvíli jej práve roztrhli šnurovačku vzadu na korzete a pracne jej zvliekajú kožený oblek. V bezvedomej Xene to vyvolalo ďalší napoly výkrik napoly ston. Ja učiním chabý pokus dostať sa k nej, no už si nerobím nádeje, že sa mi to podarí pred tým, ako nás vojaci k sebe pustia. Mám pravdu. Zovretie ich rúk ešte viac spevnelo. 

 

Xena je teraz úplne nahá a bez akéhokoľvek náznaku života visí medzi svojimi väzniteľmi. Tí ju surovo pustia na zem, no tento raz je už pri jej dopade ticho. Do očí mi vhŕknu slzy. Pri hlavu jej hodia malý uzlík látky, podobný tej, ktorú dali mne a odchádzajú. Jeden z vojakov ju ešte z celej sily kopne do pravého boku, čo u mužov vyvoláva ďalšiu salvu smiechu. Stráže, čo držali mňa, zabuchnú za nami dvere a tiež odchádzajú. 

 

Konečne sme samy a v relatívnom bezpečí. Už neváham ani sekundu a rozbehnem sa k mojej priateľke. "Xena." zašepkám. Slzy mi už voľne stekajú po tvári. Pomaly si kľakám k jej telu. "Oh, Xena." zastenám plačlivo. Jemne jej odhriem vlasy z tváre. Slzy. Zachvejem sa. Xena sa nikdy nesťažuje na bolesť, no keď je už jej bolesť neznesiteľná, do očí jej vhŕknu slzy. Videla som to len raz a dúfala, že už nikdy viac. Môj pohľad skĺzne po jej tele a dych sa mi zadrhne. Vpravo na jej krížoch sa černá veľká modrina v tvare vojenskej topánky. "Tí bastardi!" zašepkám. Svojimi prstami zľahka prejdem po rane, vlastne niekoľko milimetrov nad ňou. Je obrovská a vyžaruje horúčavu. Nemôžem si pomôcť a opäť sa zachvejem. Spomínam si na mladého vojaka, ktorého raz Xena ošetrovala. Mal rovnaké zranenie. Niekoľko dní na to, ako sme ho stretli, zomrel. Xena mi vtedy vysvetľovala, že šlo o vnútorné krvácanie, prípad, keď napriek tomu, že vonkajšia rana nekrváca, orgán je poškodený natoľko, že postihnutý vykrváca do tela. Prinútim sa potlačiť temné myšlienky a pokračujem v zbežnej obhliadke. Je vidieť ešte niekoľko modrín a podliatin, no žiadna z nich nevyzerá byť taká vážna ako tá na krížoch. Opatrne chytím Xenu za rameno a snažím sa ju čo najemnejšie pretočiť na chrbát. Zastoná. Vpredu má tiež niekoľko modrín. Už mi je jasné, čo tu toľko tí bastardi s ňou robili. Nahnem sa a pobozkám ju. Vtedy zacítim, ako sa chveje a viem, že už dlhšie nemôžem odkladať jej oblečenie. Utriem si z tváre slzy. Keď si pomyslím na to, koľko bolesti jej spôsobím, je mi zle. "Poď, oblečieme ťa." rieknem ticho. Opatrne ju zdvihnem do náručia a začnem jemne zahaľovať do látky. 

 

Keď skončím, Xenina tvár je mokrá od sĺz. Xena je ešte stále v bezvedomí, Možno je to tak aj lepšie. Vyčerpaná si sadnem vedľa nej, vezmem ju do náručia a opriem sa o stĺp v strede cely. Túžim len po tom, aby som jej dokázala poskytnúť aspoň malú úľavu a zmiernila bolesť. Moje oči oťažievajú. Ani neviem ako, a zadriemem.

 

Keď sa prebudím, všade je ticho. Už sa neozýva búchanie z výroby krížov, ale krik vojakov. Život väzenskej pevnosti sa vrátil do normálu. Vzdychnem si. Xena sa ešte stále neprebrala. Študujem jej tvár. Aj napriek tej modrine a očividným bolestiam vyzerá nádherne. Pred očami sa mi vynoril obraz okamihu, keď ju zasiahol chakram. Odkiaľ sa tam vlastne vzal? Prečo ho nemala pri sebe? A ako je možné, že som tam videla Callisto? Alebo to bol trik? Hlavou mi víri množstvo otázok. Pravou rukou si utieram tvár. Záleží na tom vôbec? pomyslela som si. So Xenou tu umrieme, a už sa s tým nedá nič robiť. Altiina predpoveď sa splní. Zachvejem sa. 

 

Xena niečo nezrozumiteľné zamrmle. Môj pohľad skĺzne znovu na jej tvár. Bohovia! V živote by ma nenapadlo, že sa mi raz naskytne taký pohľad. Moja milovaná Xena, ktorá vždy stála vysoká a hrdá bezmocne padá na zem. V celom jej postoji nemý úžas zmiešaný s hrôzou a bolesťou. Musela som niečo spraviť. Nikdy by som nedokázala len tak stáť a sledovať, ako jej hrozí nebezpečenstvo. Bolo pre mňa také prirodzené a správne vziať do ruky kopiju, že som neváhala ani sekundu. Zvolila som si MOJU cestu lásky. Čo by na to povedal Eli? To je už jedno. Teraz vidím, že bolo odo mňa naivné myslieť si, že môžem cestovať so Xenou bez toho, aby som sa chopila zbrane. Naivné a tiež detinské, že som ju nechávala bojovať samú. Mnohokrát i namiesto mňa. Tým som nás obe vystavovala obrovskému nebezpečenstvu. Odrazu som si uvedomila. Xena to musela vedieť. A aj napriek tomu nedovolila, aby sme sa rozišli. Bola ochotná niesť to riziko. Usmiala som sa na ňu. 

 

Toľkokrát ma podržala. Stála pri mne ako ochranný štít. Ešte aj keď zomrela Ephiny. Bola za mnou hrdá a vztýčená, bez jediného slova mi poskytla útechu a rameno, na ktorom som sa mohla vyplakať. Vtedy by ma ani v najdesivejších snoch nenapadlo, že ju raz uvidím takú bezbrannú.

 

"Gabriela?" ozval sa slabý hlas.

 

Koniec